dr. pharm. Silvia Laczó, Lekáreň Ambrosia, Gabčíkovo
Lekáreň Ambrosia nájdete v Gabčíkove, malom mestečku neďaleko monumentálneho vodného diela. V lekárni nás privítala dr. pharm. Silvia Laczó spolu s kolegynkami. Priestory terajšej lekárne kedysi patrili banke, preto tam majú napríklad aj trezor. Milá zodpovedná farmaceutka nám porozprávala o svojej farmaceutickej ceste po štúdiu v Budapešti, o rodinnom kolektíve v lekárni, ale pýtali sme sa aj, ako sa im páči takmer dvojročná spolupráca s UNIPHARMOU a PLUS LEKÁRŇOU. Keby túto lekárničku nepoznáte, ani nezistíte, že niekedy vôbec nehovorila po slovensky.
Viem o vás, že ste farmáciu študovali v Budapešti. Vedeli by ste to už za tie roky porovnať s farmáciou na univerzitách u nás? Bolo tam možno niečo inak v rámci štúdia?
Moji rodičia pracovali v Budapešti. Ako dvojročné dieťa som sa dostala do Maďarska. Škôlku, časť základnej školy, gymnázium a univerzitu som absolvovala tam. Mám maďarskú národnosť a aj doma sa rozprávame po maďarsky.
Semmelweis Univerzita Budapešť má 5-ročné štúdium pre farmaceutov. Prijímačky som robila z dvojjazyčného gymnázia ako domáca, nie ako cudzinka. Bolo to pre mňa výhodnejšie. Nemali sme kreditový systém, skúšky sa prenášať nemohli na ďalšie obdobie, robili sa na 90 % ústne. V tých časoch prijali približne 120 študentov. Boli sme zadelení do skupín po dvadsiatich. Mali sme množstvo laboratórnych prác. Ako spolužiaci sme veľa času trávili spolu a rýchlo sme sa skamarátili. Boli to zlaté časy, najlepších 5 rokov môjho života! Aspoň vtedy som si to tak myslela. Vytvorili sme si dlhoročné priateľstvá a máme množstvo zážitkov.
Farmácia je škola na celý život. Bola náročná a myslím si, že je málo cenená. Štúdium v Maďarsku sa končí udelením titulu dr. pharm., čo uznáva aj Slovenská republika. V praxi sa bežne stáva, že ma opravujú na PharmDr. Myslia si, že je to preklep.
Aká bola vaša doterajšia farmaceutická cesta od školy v Maďarsku až po vlastnú lekáreň na Slovensku a ako dlho funguje Lekáreň Ambrosia?
Čakala som, že po skončení štúdií zostanem „vonku“. Nestalo sa. V roku 2001 sme ešte neboli v Európskej únii. Vybaviť povolenie na prácu bolo ťažšie. Zároveň som sa chcela osamostatniť od rodičov a otec chcel, aby som sa vrátila na Slovensko. Presťahovala som sa bez toho, aby som vyskúšala prácu v Maďarsku. Mali sme byt v Dunajskej Strede, tak som sa pustila týmto smerom – z veľkomesta do malého mesta. Priznám sa, vtedy som slovenčinu neovládala. Rozumela som, ale nerozprávala som po slovensky. Postupne som sa slovenčinu naučila, no nepamätám si situáciu, kedy by som sa cítila nepríjemne pre neznalosť jazyka. Ľudia boli vždy milí a trpezliví. Pripisujem to kontrastu neosobného veľkého mesta a mesta, kde vás pozdravia na ulici. Podarilo sa mi urobiť aj atestáciu prvého stupňa v Bratislave.
Pred otvorením vlastnej lekárne v Gabčíkove som pracovala v dvoch lekárňach v Dunajskej Strede. Boli to odlišné pracoviská z hľadiska prístupu k farmácii. Prvá v centre mesta – stará, tradičná lekáreň, ktorá uprednostňovala klasické hodnoty. Mala stálu klientelu a bola to úctyhodná poklona profesii. Po ukončení školy som si predstavovala práve takéto pracovisko. Navždy budem s dobrým srdcom spomínať na moju vedúcu a na jej nekonečnú trpezlivosť. Hlavne, keď si uvedomíte, s akým hendikepom som začínala.
Druhá lekáreň predstavovala moderný, pokrokový názor, nový prístup k pacientom, zavedenie nových služieb, rôzne reformy, ktoré smerovali k vynoveniu dogmatických predstáv o lekárni. Dnes je už bežné, že lekáreň chce niečím vyniknúť spomedzi konkurencie, ale pred 20 rokmi sme boli prví v okrese. Ľahko uhádnete, v ktorej z lekární bol vedúci farmaceut a v ktorej
podnikateľ mimo odboru… Som za tieto skúsenosti vďačná. Obidve práce som mala rada, napĺňali ma. V Maďarsku lekárnik vlastní aspoň 50 % lekárne. Tam sa asi vedia lepšie vyhýbať nátlaku majiteľa nefarmaceuta smerujúcemu k zníženiu úrovne lekárne na úroveň klasického obchodu.
Rok 2007 bol plný nových výziev. Zrodila sa myšlienka novej lekárne. Gabčíkovo bolo ideálna voľba: slúžila tu jedna lekáreň. S podporou mojich rodičov sme našli túto budovu v strede obce (pozn. red.: od roku 2016 je Gabčíkovo mesto), ktorá dodnes dáva miesto lekárni. Teraz už máme oproti supermarket, malé obchody a iné služby. Je to zaujímavá stavba, v 90. rokoch tu sídlila banka. Dom sme vlastnoručne prerábali. Do toho prišla svadba, dieťa – všetko naraz!
Úžitková plocha bývalej banky má 400 m2 a pôsobí predimenzovane na potreby vtedajšieho Gabčíkova. Teraz tu nenájdete už ani jednu banku. Jednu tretinu pôdorysu zaberá lekáreň, v druhej časti bývame. Grandióznu 90 m2 veľkú a 5 metrov vysokú klientsku halu banky sme si ponechali ako centrálne priestory nášho bytu. Zo začiatku sme mali obavy, že nebudeme mať dostatok súkromia mimo otváracích hodín. Teraz už viem povedať, že za uplynulých 17 rokov nám v noci pacient zvonil iba raz. Je zaujímavé mať doma celú lekáreň. Viackrát nás zachránila táto blízkosť.
rozhovor môžete dočítať v časopise Lekárnik 2/2025
spracoval: Mgr. Ján Zošák
