MUDr. Michal Pečík, MPH
lekár a zdravotnícky záchranár „Flydoc“
Je jedným z najviditeľnejších lekárov záchrannej zdravotnej služby na Slovensku. Vystupoval vo viacerých osvetových kampaniach, ale sám sa vo svojich videách na internete venuje vzdelávaniu laickej verejnosti v poskytovaní správnej prvej pomoci. Dr. Pečík nás v rozhovore zobral do zákulisia prípravy jeho videí, prezradil, ako si vyberá témy, ale povedal nám aj to, čo si myslí o navrhovanej reforme záchrannej zdravotnej služby, aký má názor na farmaceutov a v závere sa dozviete aj o jeho záľubách, ktorým prepadol – o akrobatickom lietaní a parašutizme. Rozhovor dopĺňajú osobné skúsenosti a myšlienky, ktorými žije „tu a teraz“.
Online „kariéra“
Na internete vystupujete pod menom „Flydoc“, ktoré vystihuje vašu prácu a koníčky. Čo vás motivovalo začať komunikovať medicínske témy formou videí, podcastov a spoluprác?
Moje sociálne siete vznikli viac-menej ako vtip. S kolegom sme môj Instagram založili v jednej nočnej službe asi pred piatimi rokmi. Celé sa to začalo formovať postupne. Zistil som, že ma baví spracovávať a natáčať rôzne témy a strihať videá. Cez túto moju zábavu som sa odhodlal zverejňovať to pre úzky okruh ľudí, ktorý som tam mal. Časom som profil otvoril a čísla začali narastať.
Už sú to asi dva roky dozadu, keď som si uvedomil, že toto už nie je iba taká zábava pre mňa a pre blízku skupinu ľudí, ale začína to mať naozaj už dosah a treba zvážiť aj zodpovednosť za obsah. Vlastne sa zo mňa stal tvorca. Dnes je na tých platformách dokopy už niečo cez 100-tisíc ľudí, dosahy sú v miliónoch a ja som si uvedomil tú efektivitu, ktorú som potom začal využívať. Zrátal som si, že keď urobím kurz prvej pomoci, kde vyškolím 10 – 15 ľudí a strávim tam 8 hodín, tak strihom jedného dobre urobeného videa zasiahnem principiálne oveľa viac ľudí. Vysvedčenie mi potom dávajú diváci tým, či sa im obsah páči. Komunita, ktorá sa tam buduje, mi dáva dobré ohlasy, takže v tom pokračujem.
Čo vám táto činnosť dáva alebo čo pre vás znamená?
Vždy robím veci, ktoré mi musia dávať význam a zmysel. Toto jednoducho zmysel má – tá efektivita a dosah. Myslím si, že je v dnešnej dobe veľmi dôležité, aby obsah na sociálnych sieťach mal nejakú pridanú hodnotu. Som liberálne uvažujúci človek a fungujem spôsobom „ži a nechaj žiť“ a, samozrejme, ak niekto chce zverejňovať svoje pery, nech to robí. No môj pohľad ako lekára a človeka, ktorý tvorí nejaké hodnoty, je ten, že je dobré prispievať obsahom, ktorý človeku dá novú informáciu alebo zručnosť.
Mám spätnú väzbu od ľudí, že im môj životný príbeh pomáha. Zdieľam aj to, ako cvičím a udržiavam si lifestyle. Keď prídete ku kardiológovi, ktorý má 140 kg a nadváhu a bude vám hovoriť, že nemáte fajčiť a máte chudnúť – ťažko tomu uveríte. Snažím sa preto ísť príkladom a chodia mi správy, že ľudia vďaka tomu začali cvičiť, čo opäť dáva mojej práci význam.
Na Facebooku vás sleduje 68-tisíc ľudí, na Instagrame je to 37-tisíc ľudí. Považujete sa za influencera?
Primárne to neriešim. Vždy s úsmevom hovorím, že som Mišo. Nedefinuje ma len to, že som lekár alebo pilot, ale všetko, čo robím. Nehovorím o sebe, že som influencer, hoci som si vedomý, že mať cez 100-tisíc sledujúcich a miliónové dosahy mi dáva istý potenciál ľudí ovplyvniť. Ak by sme sa však pozerali na slovo influencer v zmysle predaja kolagénov, tak to asi nie som (smiech).
S kolegyňou sme sa zhodli na pojme „medfluencer“ – človek, ktorý popularizuje témy zo zdravotníctva. Nepovažujem sa však za niekoho, kto má „fame“.
Na konci dňa, stále hovorím, že sociálne siete môže niekto zo dňa na deň vypnúť. Na svojom Instagrame mám tisíce hodín práce. Video, ktoré má 30 sekúnd, som tvoril možno päť hodín. Upínať sa na to, že som influencer, by bola veľká chyba.
Ako si vyberáte okruhy pre svoje príspevky? Máte obľúbenú tému alebo dlhodobý plán?
Moja tvorba je autentická. To sa týka aj spoluprác, ktoré musia byť natívne a musia zapadať do môjho štýlu (ako to je napr. so spoločnosťou, ktorá sa mi stará o jedálniček). Nikdy som si nevyberal témy len preto, aby naháňali čísla. Vidím, že zdravotníci často veci komplikujú, preto sa snažím témy zjednodušovať a vybrať základnú informáciu.
V práci denne vidím, že zanedbávame prevenciu a ľudia neovládajú základy prvej pomoci. Z toho sa vyprofilovali moje hlavné témy: používanie bezpečnostných pásov vo vozidle, poskytovanie prvej pomoci a bezpečnosť na cestách. Snažím sa o tom hovoriť ľudskou rečou bez zbytočných odborných fráz. Chcem, aby si z toho ľudia niečo odniesli, nie aby som zo seba robil múdreho. K tomu všetkému pridávam lifestyle (cvičenie, lietanie, parašutizmus) – v kontexte toho, že žijeme dnes. Na záchranke totiž vnímam, že sa ľudia správajú, akoby tu mali byť večne. Kašlú na zdravie a utekajú, aby čím skôr dobehli do hrobu.
Ako to všetko stíhate popri práci? Máte okolo seba už nejaký tím ľudí?
Všetko, čo vidíte na mojich sociálnych sieťach, sú veci, ktoré robím autenticky ja. Do toho, čo vidíte ako konzument môjho obsahu, nik to nezasahuje – scenáre, skripty, myšlienky, vlastná tvorba, uverejnenie. Môj zámer je, aby to tak zostalo. Snažím sa byť absolútne autentický, čiže toto by som nechcel meniť.
Mám už okolo seba tím ľudí po právnej a ekonomickej stránke. Mám svoju sales manažérku, ktorá rieši komunikáciu a stretnutia, lebo toho začína byť veľa. To by som už nestíhal a ani to nie je niečo, čo by ma bavilo. Teraz tvoríme jeden veľmi veľký projekt, kde je tých ľudí ešte o niečo viac.
Už ste istým spôsobom zhrnuli najväčšie medzery v zdravotnej gramotnosti Slovákov. Prečo je to podľa vás tak?
To je dobrá otázka, za ktorej zodpovedanie by som možno dostal Nobelovu cenu (smiech). Je to podľa mňa úplné zlyhávanie v prevencii. Ľudia zabudli preberať zodpovednosť za vlastné zdravie a keď sa niečo pokazí, očakávajú od nás (lekárov) okamžité riešenie. Máme strach proaktívne riešiť problémy a nechávame to tak, kým sa stav nezhorší. Myslím si, že v tomto primárne zlyháva štát – nepamätám si reklamu na prevenciu alebo prvú pomoc vo verejnom priestore. Zopár súkromných firiem sa o to snaží.
Druhým faktorom je naša pohodlnosť. Žijeme v absolútnom blahobyte a nadbytku kalórií, že sme sa o seba zabudli starať. Keď nám to padá na hlavu, vtedy kričíme: „Haló, ale ja si platím zdravotné poistenie, tak lekári snažte sa.“ Bojím sa, že sa to nezmení, pretože dobré časy generujú slabú generáciu.
Vidíme to aj v geopolitických pomeroch, ktoré tu sú. Vo vedľajšej krajine je vojna a my si podľa mňa nedokážeme predstaviť, čo by bolo, keby nám niekto na týždeň vypol elektrinu. U nás riešime, či má naše auto drahšiu výbavu ako auto nášho suseda. Je to veľmi smutné, pretože ako lekár zo záchranky sa stretávam so situáciami, ktoré sú neštandardné. Keby nastane nejaký veľký problém celonárodného ohrozenia, tak mám veľké obavy, či a a kým spôsobom to dokážeme zvládnuť ako krajina, ako občania a infraštruktúra, ktorá nám v mnohom naozaj kolabuje – treba to povedať úplne otvorene a nahlas.
Stretávate sa pri online komunikácii aj s dezinformáciami o urgentnej medicíne či liečbe? Ako s nimi pracujete?
Stretávam sa s nimi denne. Zameriavam sa na prvú pomoc, kde je množstvo mýtov. Najčastejším mýtom je vyťahovanie jazyka u človeka v bezvedomí – to sa nerobí, dýchacie cesty uvoľňujeme záklonom hlavy. Potom sú tu rôzne pomôcky pri dusení, čo považujem za čistý biznis. Výrobcovia využívajú neznalosť ľudí. Tieto pomôcky Európska resuscitačná rada neodporúča. Snažím sa cieliť na mýty, ktoré môžu reálne ohroziť život. Napríklad po výjazde, kde pacient zomrel pre použitie takejto pomôcky, som zverejnil príspevok s autentickou (rozmazanou) fotkou, aby ľudia videli realitu. Je to neustála osveta, ktorú musíte opakovať dokola.
Občas vystupujete aj kriticky. Dostávate negatívnu spätnú väzbu od svojich sledovateľov?
Ak je to konštruktívna, slušná a vecná kritika, rešpektujem ju. Ak sú to urážky a nadávky, okamžite blokujem, lebo si určujem podmienky vo svojom priestore – sociálne siete sú ako vaša izba, nebudete si tam dávať niečo, čo sa vám nepáči. Deje sa to však minimálne – na 1 000 správ príde možno jeden „hejt“. Ako som už hovoril, dôležitá je pre mňa autenticita – na videu som taký istý ako v reálnom živote. Ponúknem svoj odborný pohľad, ale nevnucujem ho.
Napríklad pri reakcii na reformu záchraniek som odprezentoval riešenia a nechal na ľuďoch, čo s tým urobia. Som si vedomý váhy každého slova v mediálnom priestore. Za svoje sociálne siete som už dostal aj kárne opatrenie v práci, ale nie som prilepený na žiadnu stoličku. Som slobodný človek a ak cítim, že treba niečo povedať, tak to divákom ponúknem.
Máte spätnú väzbu od kolegov (zdravotníkov) na vašu edukačnú činnosť? Ovplyvnila nejako vašu prax?
Klinický výkon medicíny to neovplyvnilo. Bol som napr. aj súčasťou TV programu Tiesňová linka, ktorý prezentoval prácu záchranárov. Keď ma oslovili, určil som si dve podmienky: nič nehrať a doplniť edukačný presah. Tento projekt ma zviditeľnil, ale prinieslo to aj závisť. Niektoré vzťahy sa mi aspoň prečistili. Generuje to aj úsmevné momenty, keď ma pacienti na výjazde vítajú, že ma poznajú z videí. Učím sa pracovať aj s tým, keď ma ľudia zastavujú na verejnosti.
Reforma ZZS
V poslednom období rezonujú v spoločnosti plánované zmeny v systéme záchrannej zdravotnej služby. Ako tému vnímate?
Nevnímam to pozitívne, teda rovnako asi ako každý, kto v tomto odvetví pracuje. ZZS na naše pomery funguje dobre (v porovnaní s inými odvetviami), ale v porovnaní s Európou sme ťažký podpriemer. Reformy sú potrebné, ale nie takýmto spôsobom – majú byť založené na odbornosti, vecnosti a otvorenej diskusii, nie tak, že sa najprv odprezentuje zámer na tlačovke a až potom sa ide diskutovať.
Podľa mňa absolútne absentuje ten najdôležitejší krok – reforma práce operačných stredísk (OS ZZS). Ideme reformovať výkonné zložky, ale úplne sme ponechali na svojvôľu riadiacu zložku. Bez toho sa nevieme pohnúť. Sú tam chyby vo vykazovaní dát, v práci operátorov, chýbajú protokoly, podľa ktorých operátori pracujú. Je potrebné, aby sme sa zamysleli nad efektivitou práce operačného strediska. Už som si zvykol na to, že my, Slováci, vždy vymýšľame vlastné koleso. My už vymýšľame päťuholník a ideme sa tváriť, že to je koleso a že nedrnčí.
Druhý krok – je potrebné zriadiť externý orgán na kontrolu činnosti a audit OS ZZS. Teraz je to taký štát v štáte a tým, že oni neposkytujú zdravotnú starostlivosť, v mnohom sa vedia vyhnúť kontrolám Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. My zase ideme stavať strechu, ale máme deravé základy.
Navymýšľali sme nové typy posádok, napr. AŠP (ambulancie špecializovanej pomoci), ktoré dobre nefungujú. Nepotrebujeme na Slovensku „milión“ typov posádok. My potrebujeme zastabilizovať posádky, ktoré máme.
Ďalšia vec, ktorá je veľmi potrebná, je, paradoxne, zníženie počtu bodov ZZS. Záchranná služba dnes v 90 % prípadov nerobí to, na čo je navrhnutá. Robíme zdravotno-sociálnu poradenskú službu a suplujeme sektor obvodných lekárov. Ak znížime počet bodov, zvýši sa aj schopnosť vyberať si personál a upraviť kapacity. Momentálne máme personálny nedostatok a my ho ideme riešiť navýšením počtu bodov…
Rovnako ma fascinuje myšlienka o tom, že súkromné firmy idú ukradnúť slovenské zdravotníctvo. Ak by som to pripustil, tak poviem, že ho už dávno ukradli. Pre mňa je však podstatné to, čo dostane pacient. Je mi úplne jedno, či budem pracovať pod štátnym poskytovateľom alebo pod súkromným. Je dôležité, aká bude kvalita mojej práce, aké budem mať zázemie, čo poskytnem pacientovi, aké budem mať materiálno-technické vybavenie a ako budú fungovať procesy. Ako dosiahnete tlak na kvalitu – konkurenciou = súťažou. Ak štát v tomto systéme zruší súťaž, tak to bude ako buldozér, ktorý cez to fungujúce prejde a za sebou nechá len tú rozrytú zem. Presne tam smerujeme.
Začlenenie záchraniek pod nemocnice vnímate ako?
Skôr negatívne. Nepredpokladám, že by to malo priniesť akýkoľvek benefit. Ešte mi nikto nevysvetlil, v čom by ten benefit mal spočívať, pretože nemocnice nemajú s prevádzkovaním záchranných služieb žiadnu skúsenosť.
Čo z navrhovaných zmien ako záchranár považujete za správne a ktoré časti návrhu sa vám nepáčia a prečo?
Pozitívne je, že chceme reformovať, lebo reformy sú naozaj potrebné. Systém funguje takým zvláštnym samospádom. Posádky sa snažia a ja v mnohom vnímam, že ten systém funguje na ochote ľudí. To nie je úplne správne. Keď chcete mať fungujúci systém, nemôžete sa spoliehať na to, že veď tí ľudia urobia, veď potiahnu a veď nejako bude… Toto je modus operandi, v ktorom my fungujeme. Mne sa niečo v službe pokazí a rieši sa to mesiac… Takto to nemá fungovať. Vždy hovorím, že je to zlyhanie systému, ale ten tvoria ľudia. Čiže naozaj sa musíme tým reformným úsilím pozrieť na to, že tu treba nastaviť nové štandardy. Bohužiaľ, na Slovensku ľudia extrémne ťažko prijímajú zmeny.
Platí ešte jedna veľmi dôležitá vec, že ten, kto urobí kvalitnú reformu ZZS (bavíme sa o politických nomináciách), politicky skončil. Ide len o to, kedy tam príde správny človek, ktorý bude ochotný toto podstúpiť – takéto reformy nebudú príjemné. Ak ich neurobíme, a teraz to poviem cez také prenesenie, ale aby to čitatelia pochopili, dostávame sa zdravotníckym spôsobom na grécku cestu. Respektíve, my už na nej sme.
Tu sa opäť vraciame k tomu, o čom sme sa rozprávali, že žijeme veľmi dobrú dobu. Ak tá skončí, budeme potrebovať kvalitnú záchrannú službu. Keď sa tu, nedajboh, udejú nejaké veci, o ktorých si momentálne myslíme, že ani neexistujú. Koniec koncov, veď povedzme si úprimne, niektorí predstavitelia nášho štátu sa verejne vyjadrili, či si naozaj myslíme, že v susednom štáte je vojna… Keď sa na to pozriete v tomto kontexte, že všetko je bezpečné, tak sa trošku domnievam, že by sa to mohlo zmeniť, a to by bol veľký problém, pokiaľ v tom čase budeme mať „zničenú“ ešte aj záchrannú službu. Pretože podotýkam, ide o základnú zložku kritickej infraštruktúry štátu.
Ministerstvo sľubuje v tejto téme dialóg. Budú podľa vás vypočuté návrhy zo strany odbornej verejnosti?
Napriek tomu, že som optimista, tak trpím určitou mierou skepticizmu, lebo pravdepodobne tie rozhodnutia už sú nejakým spôsobom vyformované. Toto sú politické rozhodnutia. Viem od kolegu, ktorý je jedným zo signatárov výboru urgentnej medicíny, že štyri roky chodia na ministerstvo a rozprávajú a rozprávajú… Za štyri roky môžete mať systém zreformovaný päťkrát.
Napokon, veď máme niekoľko poučení aj z minulosti, ktoré nám hovoria, ako dopadli snahy o mnohé reformy. Čiže som nastavený tak, že uverím, keď uvidím.
Podľa mne dostupných informácií a v deň, kedy robíme tento rozhovor, môžem povedať, že veci ostali ležať ľadom. Najbližšie dva roky sa nemá udiať nič. Čiže vyložme si to už asi každý po svojom – ja v tom vidím aj jedno pozitívum, lebo niekedy sa hovorí, že lepšie urobíš, keď neurobíš nič. A tu to zrejme bude platiť.
Farmácia
Farmaceuti sú súčasťou zdravotníckeho systému. Ako ich vy osobne vnímate? Máte možno obľúbenú lekáreň?
Obľúbenú lekáreň nemám. Do lekárne si chodím kupovať len výživové doplnky, ktoré nemám od športových firiem. Keď prídem do lekárne, nepoviem, že som lekár. Snažím sa s lekárnikmi vždy komunikovať a dám si poradiť. Oni na to majú vedomosti a ja ako lekár viem, aké majú vzdelanie a čím si prešli. Bohužiaľ viem, že často ich ľudia vnímajú ako predavačov a úplne rozumiem, že ich to dokáže rozrušiť.
Vidíte nejaký priestor na užšiu spoluprácu medzi záchranármi a farmaceutmi – mohli by farmaceuti zohrávať väčšiu úlohu v edukácii pacientov o správnom postupe pri náhlych zdravotných komplikáciách?
Myslím si, že áno. V prvom rade je to osveta v súvislosti s preventívnymi opatreniami – zdravý životný štýl, osveta o chorobách a pod.
Bol som aj za posilnenie ich kompetencií v oblasti očkovania proti chrípke. Z môjho pohľadu vidím priestor na to, aby takéto úkony mohli byť realizované za istých okolností aj v lekárni.
Ako úspešný a v zahraničí etablovaný projekt vnímam „kútiky zdravia“, kde práve lekárnici dokážu odborne poskytnúť rady týkajúce sa prevencie a vykonať základné merania. Samozrejme, muselo by sa vyriešiť aj technické zabezpečenie a financovanie týchto úkonov. Teda nie na ich „osobný úkor“.
Z pohľadu urgentnej medicíny – ktoré chyby v užívaní liekov najčastejšie vedú k akútnym stavom, s ktorými sa stretávate?
Najčastejšie je to non-compliance – pacienti neužívajú liečbu tak, ako majú. Často si sami upravujú dávky, napríklad si dajú len polovicu tabletky na tlak, lebo majú „taký pocit“. Tu sa už môžeme potom baviť o tom, či je to náhoda alebo je to cielené, pretože výjazdy k niektorým pacientom sú veľmi časté.
Ďalším problémom je chýbajúca spätná väzba s obvodným lekárom. Keď sa pacient pri nastavovaní liečby necíti dobre, namiesto komunikácie s lekárom liek vysadí a skončí to výjazdom záchranky o tretej ráno. Záchranka potom rieši stavy, ktoré by mala riešiť primárna sféra. Treba si uvedomiť, že napr. nastavenie správnej liečby pri hypertenzii môže trvať aj niekoľko týždňov, niekedy mesiace. Lieky, ktoré mám v záchranke, sú určené na akútne stavy a resuscitáciu, nie na korigovanie štandardnej liečby tlaku. Potom si treba uvedomiť, že keď strávim hodinu pri takomto pacientovi, nie som dostupný pre niekoho, koho práve zrazilo auto. Tu sa však vraciame k nastaveniu celého systému…
Hobby
Okrem medicíny je vašou vášňou aj lietanie – ste akrobatický letec a parašutista. Kedy a ako ste sa k tomu dostali a čo vám to dáva?
Lietanie bolo „na pozadí“ už od detstva, lebo sme bývali blízko letiska. Aktívne som začal lietať asi pred štyrmi rokmi, no a keď som sa o čosi neskôr dostal do situácie, že ma otočili v lietadle „dole hlavou“, úplne som tomu prepadol. Odvtedy sa lietaniu venujem naplno.
Parašutizmus prišiel ruka v ruke, pretože pri akrobacii musíte mať na chrbte záchranný padák. Keďže som analytický typ a potrebujem veciam rozumieť, chcel som o padákovej technike vedieť viac. A tak som si urobil výcvik. A ako inak chytilo ma to až takým spôsobom, že už skáčem ako aktívny športový parašutista. A pomaly smerujem k lietaniu vo wingsuite – to sú také lietajúce obleky, ktoré vytvárajú dodatočnú plochu, a tým parašutistovi predlžujú dobu kĺzania, kým musí otvoriť padák. Ide vlastne o také slobodné ľudské lietanie (smiech).
Je to kontrast – najprv zachraňujete, a potom, ako keby ste sa sám ohrozovali. Asi to tak ľudia vnímajú, však?
Áno. No učí ma to žiť v momente. V práci som videl veľa nešťastí, a preto chcem žiť život teraz a naplno.
Navyše, vždy hovorím, že je na polemiku, či to je tak nebezpečné, ako to vyzerá. Predsa ako pri každej ľudskej činnosti, aj tu máte určitý súbor pravidiel, správania sa, výcviku, ktoré keď dodržíte, tak tá aktivita principiálne nie je nebezpečná. Nebezpečnou ju robia ľudské chyby.
Mne to dáva taký hlbší význam – žije sa mi lepšie, mám z toho intenzívne zážitky z momentu, ktorý by mal zažiť každý človek (byť v momente), lebo mnohí to nedokážu. Žijeme v budúcnosti alebo sa upierame na minulosť a uniká nám to jediné, čo máme –prítomnosť. Týmto to aj uzavriem a vrátim sa o pár odpovedí naspäť – toto je tá moja autenticita – nevidím dôvod, prečo by som nemal veci hovoriť a ukazovať tak, ako ich žijem a, naopak, prečo by som mal žiť podľa očakávaní niekoho iného, keď je to môj život a ja neviem, koľko času ešte mám. Pretože platí, že každý „dnešok“ je prvý deň zvyšku môjho života. Myslím si, že keby si toto ľudia reálne uvedomili, mali by sme sa v spoločnosti všetci lepšie.
Rozhovor bol publikovaný v časopise Lekárnik 3/2026
Objednať si ho môžete tu.
spracoval: Mgr. Ján Zošák
