Za posledných 40 rokov si pamätá dvanásť epidémií – HIV, Sars, Mers, ďalší Sars, vtáčiu chrípku, maláriu, žltú zimnicu, MDR, Tuberkulózu, prasaciu chrípku, Ebolu, COVID-19. Hovorí, že s Božou pomocou a ľudskou solidaritou, zvládneme aj túto epidémiu. „Všetko môžeme v tom, ktorý nás posilňuje a ja verím, že aj táto skúška nás posilní,“ opiera sa o slová sv. Pavla a hovorí odborník na tropickú medicínu, prof. MUDr. Vladimír Krčméry, DrSc., Dr.h.c. mult., ktorý pôsobí ako riaditeľ tropického inštitútu na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. V posledných týždňoch ste ho mohli vidieť vo viacerých diskusiách slovenských médií. Stal sa členom permanentného krízového štábu. Profesor Krčméry pôsobí aj ako člen redakčnej rady časopisu Lekárnik. Opýtali sme sa ho, v čom spočíva jeho práca a ako je to s liečbou nového koronavírusu, ktorý spôsobuje ochorenie COVID-19.
prof. MUDr. Vladimír Krčméry, DrSc.,Dr.h.c. mult.:
Curriculum vitae
- Vladimír Krčméry sa narodil 23. júla 1960 v Bratislave. S manželkou Teréziou, ktorá je tiež lekárka, má štyri deti.
- Je lekár a vedec – odborník na tropickú medicínu, infektológiu a onkológiu.
- V roku 1985 absolvoval Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Postgraduálne vzdelanie získal na Slovensku a na univerzitách v USA, v Česku a v Spojenom kráľovstve.
- Profesionálne začal pôsobiť v roku 1985 na Klinike infekčných chorôb vo Fakultnej nemocnici v Bratislave. Odtiaľ odišiel pracovať do Onkologického ústavu sv. Alžbety v Bratislave, kde bol primárom Oddelenia klinickej farmakológie.
- Získal štyri čestné doktoráty.
Pomohol vybudovať Slovenskú zdravotnícku univerzitu a Trnavskú univerzitu.
- Je zakladateľom súkromnej Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave (VŠZaSP), kde v rokoch 2002 – 2013 pôsobil aj ako rektor. Od roku 2017 je opäť rektorom VŠZaSP.
- Pôsobil ako profesor farmakológie na Univerzite Brno, pracoval ako profesor zdravotníckeho manažmentu a administratívy na University of Scranton, Panuska School of Professional Studies.
- Založil zdravotnícke a sociálne zariadenia a zahraničné humanitárne misie v rozvojových krajinách, ktoré pomáhajú dodnes.
- Krčméry je autorom a spoluautorom viacerých odborných publikácií, odborných článkov, prednášal na mnohých domácich i zahraničných konferenciách a sympóziách.
Pochádzate z rodiny vedca a lekárky, ovplyvnilo vás práve povolanie rodičov pri výbere profesie? Pamätáte si konkrétny moment / situáciu, kedy ste sa rozhodli venovať sa tropickej medicíne?
Na tropickú medicínu som sa tešil ešte na geografickej olympiáde na gymnáziu. Na geografiu však brali tak málo študentov, že som riskol medicínu, kde brali až 300 žiakov. Keďže môj otec po prepustení z väzenia robil v kafilérii pomocného robotníka, a vyhral som zemepisnú olympiádu, podarilo sa mi s malým r a veľkým O dostať na LF UK (pozn. prof. Krčméryho: malé r znamenalo robotnícky pôvod rodiča, veľké O – víťaz olympiády). Po jej ukončení ma prijali na Kliniku infektologickej a geografickej medicíny. Nemohol som síce 5 rokov cestovať nikde okrem ZSSR, ale aj vďaka tomuto štúdiu som neskôr prešiel celú Sibír, ďaleký východ až po Japonsko, a Gruzínsko a pochopil som, že 70 % ochorení sú infekcie, z nich 70 % zoonózy a z nich 70 má endemicko-geograficko-ekologickú genézu. Začal som síce v Koprologickom laboratóriu vyšetrovaním stolice na parazity, ale po zlepšení kádrového profilu v roku 1990 mi pomohla interná medicína, infektológia, mikrobiológia, potom epidemológia v Mníchove, tropická medicína vo Viedni a Global health v Scrantone, HIV v Ríme, a mikorbiológia v Aberdene.
Mal som šťastie na skvelých učiteľov, bez nich a Božieho požehnania by som zostal tým, čím ma nazývali v Gemelli = poverino nullo (chudáčik nula).
Študovali ste v USA a aj v Čechách. Na Slovensku ste učili. Ako by ste porovnali našu výučbu v zdravotníckom sektore s tou v iných krajinách?
Ak chcete byť vo výučbe dobrý, nie je podľa mňa ani tak dôležité renomé fakulty, ako to, či sa odhodláte bojovať s lenivosťou, alebo sa jej poddáte, nedajbože oddáte. Na niektorých predmetoch ma volali mentálna subnorma, pretože som toho názoru, že ak máte usilovnosť (v medicíne to je 90 % úspechu), môže sa vám začať dariť aj ako slabému študentovi, čo bol aj môj prípad. Na každej škole, aj keď má nižšie hodnotenie ako Oxford, sa (ak naozaj chcete) viete učiť a aj sa niečo naučiť. Mne dala najviac Afrika, najmä Sudán a Keňa, kde neexistoval RTG, CT, MR atď. Mali sme len mikroskop, fonendoskop a teplomer. Preto pri úrovni školy podľa mňa rozhoduje, ako dokáže škola študenta už počas štúdia vtiahnuť do klinickej praxe. Časť praxe odporúčam absolvovať v tzv. vidieckych nemocniciach alebo v treťom svete. Aj lepšie britské univerzity majú preto svoje campusy na praktickú výučbu napríklad v Ugande, Thajsku, Keni a pod., americké univerzity zas na Filipínach resp. v Latinskej Amerike.
Aké má podľa vás lekárnik postavenie v zdravotníckom systéme?
Lekárnik má obrovskú autoritu v krajinách, kde žije tretina obyvateľov, vrátane Číny a Indie, Indonézie, Filipín, Taiwanu, Japonska, či Emirátov. Sú to teda nielen veľmi chudobné krajiny, ale skôr middle income krajiny. V niektorých má lekárnik dokonca dovolené aj ordinovať lieky. Má to samozrejme aj nevýhody, ale pre chudobných pacientov, ktorí si napríklad v Indii a Číne nemôžu dovoliť lekára, je často lekárnik jediný, kto im pomôže nielen prežiť, ale aj sa vyliečiť. Tieto kompetencie v EÚ zatiaľ nie sú reálne resp. potrebné. Uvidíme ako sa zmení EÚ po epidémií, či zostane dosť lekárov schopných efektívne ordinovať v niektorých krajinách a či nebudeme potrebovať pomoc lekárnikov omnoho viac, ako doteraz.
Boli ste pri zrode viacerých projektov v zahraničí, ktoré pomáhajú chudobným. V súčasnosti má Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety päťdesiat projektov v tridsiatich krajinách sveta. Ktorý z projektov považujete za najlepší a prečo?
Všemohúci Hospodin nás požehnáva. Ktorý je najobľúbenejší? To je ako keby ste sa matky 5 detí opýtali, ktoré má najradšej. Asi by vám odpovedala všetky.
Vo svete je viac ako 40 miliónov ľudí nakazených vírusom HIV. Úmrtnosť chorých na AIDS v krajinách tretieho sveta je skoro 100 %, zatiaľ čo v bohatých krajinách Západu je nižšia než 10 %. Čo by sa podľa vás dalo robiť, aby tie čísla neboli také rozdielne?
HIV začala ako choroba bohatých a teraz je chorobou chudobných. Vďaka Billovi Gatesovi a Svetovej banke a Global Fund, dostáva liečbu už viac ako polovica nakazených a posledné 4 roky počet nakazených HIV chvalabohu klesá.
Vo svojej praxi ste sa stretli napríklad s Ebolou, cholerou či Sars. Mali ste pri takýchto prípadoch strach o svoje zdravie?
Strach? Pri takýchto prípadoch naň nestíhame ani myslieť.
Svetová zdravotnícka organizácia vyhlásila pandémiu v súvislosti s ochorením COVID-19. Ako vnímate opatrenia, ktoré sa na Slovensku doposiaľ urobili?
Prijali sme ich včas, t. j. primerane k schopnosti našich občanov pochopiť, čo sa deje a primerane k možnostiam našich politikov presadiť to, čo bolo nevyhnutné.
Je známe, že vírus môže mať fatálny následok pre starších ľudí a pacientov s respiračnými ochoreniami a ochoreniami srdca. Mali by sa obávať napríklad aj tehotné ženy, ktoré nemôžu užiť väčšinu liekov, prípadne iné skupiny ľudí?
O účinku COVID-19 u tehotných vieme len z 2 publikácií. Keďže je možné liečbou alebo imunitným systémom vírus úplne z tela odstrániť, odhadujem, že predstavuje menšie riziko ako chrípka.
Ako je to s liečením ochorenia COVID-19, ktoré účinné látky sa využívajú / budú využívať na liečenie?
Liečba COVID v Číne má relatívne dosť skúseností s cca 100-tisíc pacientmi, z ktorých asi 20 % potrebovalo kauzálnu antiinfekčnú liečbu a asi 5 % intenzívnu liečbu. Osvedčili sa chlorochin, lopinavir, ritonavir, sľubný sa zdá byť liek nedávno licencovaný na Ebolu remdesivir, ale aj staré lieky ako ribavirin. Treba povedať, že časť pacientov zomiera na bakteriálne superinfekcie napr. pneumokoky, takže ťažké stavy potrebujú aj antibiotiká a ventilačnú podporu?
Odkaz pána profesora:
„Hospodin nikdy dosiaľ nedopustil na ľudstvo väčšiu skúšku, ako sme schopní zložiť. Každá epidémia je príležitosťou pre nenápadných hrdinov – farmaceutov, zdravotníkov, záchranárov, medikov, laborantov, opatrovateľky, sociálnych pracovníkov, kňazov, dobrovoľníkov, študentov, šoférov, upratovačky, predavačky, smetiarov (v niektorých fázach epidémie sú smetiari a upratovačky dôležitejší ako my, profesori) policajtov, kuchárky, atď. Každý, kto chce, sa tu nájde. Treba si vzájomne pomáhať. Verím, že aj táto skúška nás posilní.“
spracovala: Mgr. Alexandra Pechová
článok bol uverejnený v aprílovom časopise Lekárnik 2020
