• 11 SEP 18

    Vakcinácia spoločenských zvierat – účinný spôsob boja proti infekčným chorobám Čo by mal o tom vedieť lekárnik?

    Chov spoločenských zvierat, predovšetkým psov a mačiek, je dnes medzi verejnosťou veľmi populárny. V súčasnosti prichádza do platnosti novela zákona o veterinárnej starostlivosti, ktorú považujeme za prelomovú. Slovensko sa prijatím novely zaraďuje medzi kultúrne krajiny, ktoré nepovažujú zviera za vec, ale za živú cítiacu bytosť. Komplexná legislatívna úprava rieši starostlivosť o zvieratá, ich ochranu a zlepšuje evidenciu zvierat. Dôležitým systémovým nástrojom je jasná identifikácia a registrácia nielen psov, ale aj ich vlastníkov. Majitelia budú povinní dať psa začipovať najneskôr do 12 týždňov od jeho narodenia. V prípade jeho predaja, resp. darovania inej osobe bude musieť byť začipovaný ešte pred zmenou vlastníka bez ohľadu na vek šteňaťa. Povinná identifikácia a registrácia psov a ich držiteľov zabezpečí kompletnú evidenciu psov v Centrálnom registri spoločenských zvierat (CRSZ). Povinným čipovaním psov môžeme dosiahnuť do niekoľkých rokov stav, keď nebudeme mať preplnené útulky a stratené psy sa budú rýchlo vracať majiteľom. Toľko legislatíva.

     

    Čo by mal ale vedieť lekárnik o veterinárnej problematike a hlavne prečo by mal disponovať aspoň základnými informáciami z tejto oblasti?

     

    Majitelia zvierat mnohokrát prichádzajú do lekární so žiadosťou o lieky pre svojich miláčikov. Nie sú to len antiparazitiká, ktoré lekárnik môže ponúknuť zo sortimentu voľne dostupných liekov, ale mnohé ďalšie prípravky. Tak ako v humánnej medicíne, aj vo veterinárnej medicíne sú kategórie liečiv a prípravkov, ktorých predpísanie patrí do rúk lekára. K nim patria aj vakcíny, ktoré nie je možné predať majiteľom zvierat bez veterinárneho predpisu. Lekárnik by ale mal mať aspoň základné informácie o princípoch vakcinácie a pravidlách použitia vakcín aj u zvierat. Je potrebné si uvedomiť, že prostredníctvom ochrany zdravia zvierat chránime zdravie ľudí, najmä v prípade chorôb prenášaných zo zvierat na ľudí. Je známe, že viac ako 70 % infekčných chorôb ľudí pochádza zo zvierat. V súčasnosti Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) ako aj Svetová organizácia pre zdravie zvierat (OIE) presadzuje tzv. „one health“ koncepciu, kde tak, ako máme jeden svet, máme aj jedno zdravie a jednu medicínu. Tak sa prepája humánna medicína s veterinárnou, kedy jediným cieľom je ochrana zdravia ako takého.

    V prípade infekčných chorôb platí pravidlo, že je im vždy lepšie predchádzať, ako ich liečiť. Bohužiaľ, v ostatnom období sa medzi laickou verejnosťou začali objavovať rôzne alternatívne názory o zbytočnom používaní vakcín u ľudí i zvierat a začal sa vytvárať určitý psychologický tlak s presadzovaním tzv. prirodzenej ochrany proti infekčným chorobám bez zásahu lekára. Napriek tomu platí skúsenosťami overená zásada, že z hľadiska epidemiologického, etického, ekonomického a tiež možného dopadu na verejné zdravie  je vždy lepšie sa infekčným chorobám brániť prostredníctvom špecifických profylaktických opatrení. Vakcinácia zvierat nie je dôležitá len z hľadiska ochrany jedinca, ale aj preto, že jej prostredníctvom dochádza v danej oblasti k znižovaniu počtu vnímavých zvierat, a tým aj k nižšiemu výskytu nákaz. Takzvaná skupinová imunita zameraná na základné choroby s dlhotrvajúcou ochranou závisí na percente vakcinovaných zvierat v populácii. Je známe, že ak je imunizovaných viac ako 50 % z populácie zvierat, riziko infekcie sa rapídne znižuje.

    Jednotlivé vakcinačné programy sú detailne prepracované, producenti vakcín si v konkurenčnom boji nemôžu dovoliť neinvestovať prostriedky do výskumu a vývoja nových vakcín a sprostredkovania informácií pre zákazníka. Dobrá vakcína je definovaná  ako vakcína dostatočne stimulujúca dlhotrvajúcu imunitnú odpoveď, dostatočne bezpečná a cenovo dostupná. V realizácii vakcinačných programov stále vznikajú problémy súvisiace s neznalosťou základných princípov imunitnej odpovede po vakcinácii a používaním nesprávnych stereotypov. Mnohokrát zohráva úlohu aj nedostatočná a nevhodná komunikácia s klientom. Len veterinárny lekár dokáže svojim klientom vysvetliť potrebu vakcinácie a prípadne vzniknuté komplikácie. Sleduje najnovšie trendy vo vakcinológii a chápe biologické faktory ovplyvňujúce účinnosť vakcinácie a je tak schopný zabezpečiť adekvátnu ochranu zdravia zvierat a ľudí. Lekárnik sa ale tiež dostáva do situácie, kedy sa klienti na neho obracajú so žiadosťou o informáciu o dostupných vakcínach.

     

    Všeobecné odporúčania pre vakcináciu psov a mačiek

     

    Máme definované základné choroby, proti ktorým je nevyhnutné očkovať všetky psy a mačky bez ohľadu na okolnosti (core vakcíny), choroby, proti ktorým je možné vakcinovať podľa opodstatnených okolností (non-core vakcíny) a choroby, proti ktorým sa vakcinácia neodporúča. U psov nevyhnutné (povinné) vakcíny (core vaccines) sú vakcíny proti besnote, psinke, parvovírusovej chorobe, infekčnej hepatitíde (adenoviróze) a leptospiróze. Všetky tieto nákazy majú celosvetové rozšírenie, besnota a leptospiróza sú prenosné na človeka, preto ich nepoužitie by znamenalo priame ohrozenie života zvierat i ľudí. Voliteľné (non-core vaccines) sú vakcíny proti psincovému kašľu, lymskej borelióze, mikrosporóze, herpesvírusovej a koronavírusovej  chorobe. Tieto vakcíny používame podľa aktuálnej epizootologickej situácie v danom geografickom regióne, kde je zvýšené riziko infekcie. U mačiek nevyhnutné (povinné) vakcíny (core vaccines) sú vakcíny proti besnote, infekčnej panleukopénii, herpesvírusovej chorobe a kalicivírusovej chorobe. Voliteľné (non-core vaccines) sú vakcíny proti chlamydofilóze, felinnej leukémii a infekčnej peritonitíde a pleuritíde mačiek. Je potrebné zabezpečiť vakcináciu každého zvieraťa proti základným chorobám (core vaccines). Zákon nám ukladá povinnú vakcináciu všetkých mäsožravcov proti besnote vo vakcinačnej schéme odporúčanej výrobcom vakcíny. Z ďalších vakcinačných možností (non-core vaccines) by sme mali použiť len tie, proti ktorým je ochrana konkrétneho zvieraťa skutočne nevyhnutná. Vo väčšine prípadov sa používajú polyvalentné vakcíny, chrániace proti viacerým chorobám súčasne. Vieme pritom, že žiadna vakcína nenavodí 100 % imunitu

    u 100 % zvierat.

     

    Vakcinácia mláďat

     

    Väčšina mláďat je v prvých týždňoch života chránená materskými protilátkami získanými z kolostra. Takto pasívne získané protilátky sú postupne degradované a obvykle vo veku 8 – 12 týždňov klesnú na úroveň, ktorá umožní aktívnu imunoprofylaxiu. Kritickým je obdobie tzv. imunitného okna, keď koncentrácia materských protilátok klesne pod protekčnú úroveň (nechráni proti infekcii), ale je ešte stále príliš vysoká na to, aby umožnila aktívnu imunizáciu. Všeobecným odporúčaním je preto vykonať prvú vakcináciu vo veku 8 – 9 týždňov, druhú za 3 – 4 týždne a tretiu až vo veku 14 – 16 týždňov. V každom prípade nikdy neukončujeme cyklus vakcinácií pred dovŕšením 12. týždňa veku. Aj v prípade prvej vakcinácie v skoršom veku (6 – 7 týždňov) pokračujeme v revakcinácii v 3 – 4 týždňových intervaloch až do ukončenia po 12. týždni (najlepšie až do veku 14 – 16 týždňov).

    Prvú boosterovú dávku vakcíny by mali zvieratá dostať 12 mesiacov po skomplementovaní primárneho vakcinačného protokolu. Základná imunizačná schéma potom pozostáva z cyklu vakcinácií v prvých týždňoch po narodení a prvej boosterovej dávke po 12 mesiacoch.

     

    Vakcinácia dospelých zvierat

     

    Zvieratá, ktoré adekvátne reagovali na vakcináciu realizovanú v základnej imunizačnej schéme, majú po boosterovej vakcinácii (po 12 mesiacoch) vytvorenú solídnu protekčnú imunitu, ktorú sú schopné si udržať vďaka imunologickej pamäti. Interval ďalších revakcinácií závisí na type vakcíny, biologických faktoroch, individuálnej imunitnej reakcii zvieraťa a aktuálnej epizootologickej situácii.

    Dospelé zviera, ktoré ako mláďa absolvovalo základný vakcinačný cyklus a po 12 mesiacoch boosterovú dávku, ale nebolo v dospelosti pravidelne očkované, nepotrebuje pre upevnenie imunity viac ako jednu aplikáciu vakcíny, t. j. nie je potrebná opakovaná revakcinácia. Ak však je to zviera s neznámou vakcinačnou históriou,  je potrebné vždy vakcináciu opakovať.

    Je nepochybné, že vakcinácia psov a mačiek bude vždy významnou súčasťou praxe veterinárneho lekára. Nie je to len obyčajná aplikácia vakcíny, ktorú by zvládol aj šikovnejší technik, prípadne majiteľ, ale vysoko erudovaná činnosť, ktorú na patričnej odbornej úrovni rešpektovaním všetkých biologických zákonitostí dokáže zabezpečiť len veterinárny lekár.

     

    Autor: Dr. h. c. prof. MVDr. Jana Mojžišová, PhD.

    Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie  v Košiciach